Nechcené dedičstvo?
Po roku 1989, nesúc sa na vlne antikomunizmu, silnejú hlasy kritizujúce modernú povojnovú architektúru. Je označovaná za ideologickú a totalitnú. Panelákové sídliská sú považované za králikárne a verejné budovy za monumenty komunizmu. Aj v architektonickej praxi zaznamenávame snahy o zmeny a vysporiadanie sa so socialistickou architektúrou. Zámerom mnohých architektov bolo odkloniť sa, aj formálne, od architektonického jazyka povojnovej moderny prevažne 60. a 70. rokov a vydať sa cestami iných tvorivých prístupov. Táto reakcia je pochopiteľná v období uvoľnenej demokratizácie 90. rokov, dnes však paušálne odmietanie architektúry postavenej v období minulého režimu, len na základe jednoduchých súdov vymedzujúcich sa voči minulosti, neobstojí.
Záujem odbornej i širšej verejnosti o túto architektúru sa začína stupňovať v posledných dvoch dekádach. Súvisí to najmä s postupným prehlbovaním stavu poznania a novými vedomosťami, ktoré o tomto stavebnom období už máme. Citlivejšie tak vnímame aj celý rad stavebných zásahov, ktoré negatívnym spôsobom poznačili pôvodný hodnotný výraz týchto budov. Kvality, ktoré sme brali ako samozrejmosť, prípadne sme si ich dovtedy (pod nánosmi stereotypov) neuvedomovali, sa zrazu začali strácať. Modernizácie, a s nimi často spojené necitlivé či neodborné zásahy, vo väčšine prípadov spôsobili degradáciu a zánik mnohých cenných prvkov vrátane umeleckých diel. Mladá generácia architektov nastupujúca v novom miléniu mala tendenciu inklinovať skôr k transformáciám tejto architektúry, čo viedlo k úpravám s kvalitatívne rôznorodými výsledkami. Faktormi, ktoré sa nepriaznivo podpísali na súčasný stav budov z obdobia socializmu, je aj dlhodobá absencia ich údržby, postupné, čiastkové úpravy bez zjavnej koncepcie či problematická história zmien vlastníckych vzťahov.
V mnohých prípadoch dnes dochádza k búraniu hodnotných stavieb, prípadne celých areálov. Vlna kritiky na túto prax sa ozýva nielen z akademickej obce, ale čoraz viac aj zo strany angažovanej verejnosti.
Aké miesto zaujíma občianska angažovanosť v ochrane architektúry?
V súčasnosti pôsobí na poli angažovanej ochrany a výskumu viacero organizácií a občianskych zoskupení. Ich cieľom je poukazovať na tieto negatívne trendy a aktívne voči nim vystupovať. Snažia sa o spoločenský dialóg medzi kompetentnými úradmi, vlastníkmi nehnuteľností a širokou verejnosťou s cieľom chrániť hodnoty tejto architektúry.
Aktivizmus zároveň vypĺňa priestor, ktorý verejné inštitúcie zo svojho právneho rámca nedokážu pokryť. Krajské pamiatkové úrady, príslušné architektonické útvary miest a stavebné úrady majú zákonom stanovené rámce pre posudzovanie navrhovaných stavebných aktivít. Tieto orgány tak zatiaľ nedokážu stanoviť požiadavky a obmedzenia v prospech dotknutej architektúry, ktoré dané rámce presahujú.
Naproti tomu má aktivizmus potenciál vytvoriť komunikačné prostredie pre zúčastnených aktérov a akcelerovať spoločenský tlak, ak hrozí znehodnocovanie architektúry. Využíva pri tom celú radu spôsobov od neformálnej edukácie až po angažované vystúpenia formou spoločenských apelov a petícií.
Protestná akcia proti búraniu súboru budov Transgas v Prahe, december 2017.
Umelecká skupina Bolt958 zahalila prostredníctvom dymových granátov výraznú povojnovú architekúru do červeného dymu. Podobné happeningy a demonštrácie zo strany aktivizovanej verejnosti sú jednou z foriem ako upozorniť na nežiadúce konanie, prípadne mu zamedziť.
DOCOMOMO (Documentation and Conservation of Buildings, Sites and Neighbourhoods of the Modern Movement) je medzinárodná organizácia, ktorá sa zaoberá výskumom, dokumentáciou, propagáciou a ochranou pamiatok modernej architektúry. Vznikla v roku 1990 v Holandsku a Slovensko je jedným z jej zakladajúcich členov. V súčasnosti sídli v Barcelone a združuje vyše 40 národných pracovných skupín. Jej členovia a členky (architekti, historici, teoretici a kritici architektúry) sa zaoberajú výskumom a prezentáciou pamiatok modernej architektúry a súčasťou ich aktivít je aj spracovávanie medzinárodného a národných registrov pamiatok moderného hnutia.
Medzi aktuálne aktivity prebiehajúce v ostatných rokoch, spojené s ochranou architektúry predmetného obdobia, patrí snaha o záchranu Istropolisu, bývalého Domu odborov v Bratislave.
Istropolis je modelovým príkladom celého sledu negatívnych udalostí. Nezodpovedný predaj pôvodného vlastníka a správanie toho súčasného, snažiaceho sa vyvolať spoločenský dojem, že budova nestojí za záchranu, vedú k jej zbúraniu. Primárnym cieľom je čo najvyšší ekonomický výnos za cenu straty hodnotného architektonického a spoločenského dedičstva.
Peter Beňo
Monika Kicová